Je už 13 stupňov, ale slnečno, čo neveští nič dobré. Je mi jasné, že posledných 10 km bude na mňa čakať peklo, robím si starosti, ako to zvládne môj organizmus. Na veľké preteky mi počasie akosi nevychádza. Minulý rok v Bratislave bolo mínus dva a na občerstvovačkách sme pili ľadovú drť, teraz sa budeme potiť ako kone.

Konečne sa ozýva výstrel a už letíme. Stratu na oficiálny čas mám len deväťsekundovú, zaraďujem sa za jedného z vodičov, čo idú na tri hodiny, a užívam si to, kým vládzem. Ide sa mi výborne, nohy sa krútia samy. Medzičas na piatom kilometri (20:51) naznačuje, že bežíme o trochu rýchlejšie, tempo 4:12/km. Aj tých pár sekúnd sa zíde, len aby sme to neprepálili… Okolo vodičov sa vytvárajú hlúčiky bežcov, prevažne Talianov, nikto zatiaľ nie je zadýchaný, pokračujeme v svižnom tempe, sem-tam niekto zažartuje, škoda len, že nerozumiem. Okolo nás je zeleň, parky, na trinástom kilometri prechádzame okolo futbalového štadióna San Siro.

Snažím sa byť čo najviac hydratovaný, od začiatku mám v rukách malú fľašku, z ktorej si každý kilometer upíjam, vždy po piatich sa zostatkom popolievam a beriem si novú. Na 14. kilometri mám 59:11, medzičasy sú výborné. Na 15. kilometri jem banán, uchmatnem aj kúsok pomaranča a citróna. Môj malý pelotónik mi medzitým ušiel, dobieham ich po tristo metroch, ešte mám dosť síl zrýchliť.

Vchádzame do centra a nedočkavo sledujem hodinky – polku máme za 1:29:14, som spokojný, ale trochu už cítim nohy. Vydržím to? Budovy naokolo už nevnímam, sústreďujem sa len na preteky, pribúdajúci diváci a hudobné kapely nám všetkým vlievajú nové sily. Na 25. kilometri druhýkrát vyťahujem svoju podomácky vyrobenú mannu, ukrytú v kindervajíčku. Zmes chia semienok, kokosového oleja a medu zapíjam vodou a vzápätí ešte v rýchlosti jem kúsok banánu, citróna a pomaranča.

Tentoraz mám čo robiť, aby som svojich parťákov dobehol. Nohy začínajú byť tuhšie a slnko nepríjemné, ešteže nefúka. Papierik s medzičasmi sa mi z ruky odtrhol, Taliani nevedia po anglicky, odteraz sa iba domnievam, že máme stále náskok. (Až dodatočne som zistil, že sme mali 1:45:44, čo znamená, že posledných 5 km sme išli dokonca v tempe 4:12.) Ozývajú sa pokriky, na 30. kilometri míňame slávnu milánsku katedrálu a na občerstvovačke zaostávam tak, že už nevládzem dostihnúť svojho vodiča. K únave a teplu sa ešte pridávajú aj dlažobné kocky, po ktorých sa beží ťažšie. Nové povzbudenie prichádza od manželky a mojich dvoch synov, ktorí mi mávajú a poháňajú ma vpred. Viem, že ak teraz nedobehnem svoju skupinku, tak to pod tri hodiny nedám.

Pri Teatre alla Scala vôbec nemám chuť na spev. Trvá mi to azda aj dva kilometre, kým konečne dobieham vodiča. Mám pred sebou poslednú desinu a rozhodujem sa, že na občerstvovačkách už nespomalím, len sa napijem. Dávam si svoju poslednú tretiu „mannu“ a prosím nebesá o pomoc. Áno, mám natrénované, za posledné štyri mesiace som v priemere nabehal 342 km/mesačne, ale bude to stačiť? Pár bežcov z našej skupiny už odpadlo a aj ostatným dochádza dych.

Na 35. kilometri máme 2:28:17, stále máme rezervu, ale pred nami sú tie najkritickejšie kilometre. Som nesmierne rád, že vodiči trochu spomaľujú, lebo môj tep nebezpečne stúpa a dychčím ako pes. Viem, že ak to dám, tak to bude zázrak. Každý kilometrovník očakávam už z diaľky a v mysli si predstavujem, aká vzdialenosť ostáva do konca. Začínam si veriť, ale istotu nemám žiadnu.

Na 40. kilometri máme 2:49:42, posledná päťka už bola len za 4:17, oceňujem, že sme si urobili na začiatku náskok. Môj vodič mi však uniká, nemám už síl držať sa tesne za ním. Obzerá sa a kričí na mňa po taliansky. Nerozumiem mu ani slovo, ale aj tak je mi všetko jasné: ak to chcem dobehnúť pod 3 hodiny, musím vydržať až do konca. Snažím sa len o trochu zvoľniť a v duchu počítam, či mi ten náskok z prvej polovice bude stačiť. Vodič sa znova obzerá za mnou a ziape. Vyzerá to, že som zvoľnil až príliš. Ale čo mám robiť, keď nohy už nevládzu. Bojím sa kŕčov a úplného kolapsu. Bude to hop alebo trop. Som na 42. kilometri, posledné dva som išiel len tesne pod 4:30/km. Blížim sa k cieľu, diváci svojím povzbudzovaním žmýkajú z bežcov posledné sily, zbadám časomieru a trochu sa upokojujem. Ak sa teraz nezosypem, tak to dám.

Posledné metre idem iba zotrvačnosťou a v eufórii padám pri Castello Sforzesco na kolená a ďakujem Bohu. Nemôžem tomu uveriť, že som to predsa len dokázal. Výsledný reálny čas 2:59:24! Keď som pred pár rokmi začal s behom, smial som sa výroku, že každý zdravý muž by mal zabehnúť maratón za tri hodiny. No tá veta ma odvtedy prenasledovala a motivovala k zodpovednému tréningu. Vychutnávam si slastné okamihy, objatia s rodinou a doprajem si aj masáž ubolených nôh. Je mi jasné, že pár dní budem ledva chodiť, ale bezpochyby, tie galeje stáli za to.

PROFIL AUTORA V BĚŽECKÝCH TABULKÁCH

klikni pro zvětšení