Ako som začal behať III

Takto sa to so mnou ťahalo až do 7. ročníka. Mali sme za úlohu odbehnúť 1000 m na čas. A v 8. ročníku pribudlo 3000 m. Akoby som do toho času dozrieval. Začalo sa mi to páčiť, aj keď som trpel svalovkami. Ale tým asi prešiel každý. Málokto bol od narodenia vybavený na beh aj na dlhé vzdialenosti. Ale ešte neprišiel ten správny čas na to, aby som sa začal behu serióznejšie venovať.

Chodieval som sa pozerať každoročne v prvú októbrovú nedeľu na Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach. Narodil som sa a aj bývam v Košiciach. Fascinovala ma atmosféra, ktorú dokázali vytvoriť diváci bežcom. Ešte som tomu nerozumel, nevedel som, čo to obnáša pripraviť sa na preteky a obzvlášť na takú disciplínu akou je maratón.

Cigaretky, cigaretky…
Nadišlo obdobie puberty. S partiou sme cez zimu hrávali hokej a zvyšok roka sa bicyklovali. Takže o pohyb nebola núdza. Končili sa časy na základnej škole, prišlo štúdium na strednej škole. Prechod z jednej školy na druhú a adaptácia na nový systém učenia boli pre mňa čosi ako nočná mora. Nie som sám, kto s tým mal problém. Prežívajúce stresy som začal ventilovať najprv sem-tam s jednou cigaretkou, potom ich už bolo viac, až som sa zastavil pri škatuľke denne. Možno to bola frajerina, priznávam to, ale cítil som chvíľkové uvolnenie napätia. Inak bol som spočiatku jediný z triedy, ktorý vyhuloval. Aj partia sa začala rozpadávať. Akosi sme sa všetci cítili dospelí.

A v tom nastal zlom v mojom živote. Fajčenie už prestalo byť zaujímavé. Ako ďalej? Mal som atletickú postavu, tak som to chcel nejako využiť. Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu (v mojom prípade dievča). V lese za sídliskom sú vytvorené podmienky na beh. Čistý vzduch, bez áut, asfaltka a na nej vyznačené kilometre. Počas mojich vychádzok som stretával veľa bežcov od rekreačných až po profesionálov. A medzi nimi dievča, ktoré pohlo mojím svedomím, aj keď o tom nevedelo, že svojou prítomnosťou spravilo dobrý skutok a že práve ja budem ten, kto rozšíri rady aktívnych bežcov.

Znova som si spomenul na atmosféru počas maratónu v Košiciach, keď som ako malý chlapec stál za bariérou a sledoval výkony bežcov. Povedal som si, že na MMM sa raz postavím na štart ako bežec, nie ako divák, že chcem si vychutnať ten pocit víťazstva po dobehnutí a zároveň nechať sa vyhecovať divákmi k čo najlepšiemu výkonu.

Poriadok v hlave
So serióznym tréningom som začal vo svojich 17-tich rokoch. Najprv 3 km, 7 km, 10 km,polmara­tón,.....a možno onedlho aj celý maratón. Počas tréningov ma najviac motivovalo to, keď som stretával iných bežcov, či už bežiacich proti mne alebo rovnakým smerom a zdravili sme sa navzájom. Cítil som neopísateľnú voľnosť, psychickú vyrovnanosť a pohodu. Našiel som nový zmysel života, počas behu som rozmýšľal o všetkom možnom. V hlave som si robil poriadok, začal inak myslieť a konať, stanovil som si nový rebríček hodnôt.

V tejto chvíli bolo pre mňa ako dospievajúceho chlapca veľmi dôležité nájsť sám seba. Môžem zodpovedne povedať, že sa mi to podarilo. Počas štúdia na vysokej škole som získal ešte viac času na venovanie sa behu a zefektívnenia tréningov.

Snívam o maratonu v Košiciach
Prvé preteky s názvom Beh-fit s dĺžkou 8,6 km som absolvoval ako 20-ročný. Čas to nebol svetaborný, ale dokázal som si, na čo mám. Ďalšie preteky boli beh na 10 km a minimaratón 4,2 km. Vysnívaný polmaratón (21,1 km) som prvýkrát odbehol ako 21-ročný v roku 2001 na MMM v rodných Košiciach. Až doposiaľ tieto preteky nevynechávam. Okrem toho sa zúčastňujem aj iných pretekov na kratšie vzdialenosti (napr. 10 km) až po polmaratóny.

Mám ešte jeden nesplnený sen, odbehnúť celý maratón bez ujmy na zdraví a v slušnom čase. Teraz, keď pracujem, toho času nie je veľa, bude to trochu zložitejšie, ale nevzdávam sa. Nejak bolo, nejak bude.

Peter

Autor získává odměnu v soutěži speciální běžecké ponožky Vavrys