Z Prahy do Mnichovho Hradište cestujem v nedeľu 1.6.2008 vlakom. Na stanici sa obzerám, koľko postavičiek v bežeckom vystúpi z rýchliku, aby som sa k nim pridala cestou na námestie. Perón však zíva prázdnotou. Na námestí stretávam pri aute bežca nasmerujúceho ma do športovej haly, kde sa koná prezentácia. Pred vchodom vyhrávajú reproduktory , na sklenených dverách je nalepený farebný plagát s plánom trasy a vyznačenými dvoma občerstvovačkami. V dnešnom teple ich budem veru potrebovať. Zaplatím štartovací poplatok, obdržím látkové číslo, spinky a musli tyčinku. Technické zázemie: šatne, toalety, sprchy v športovej hale je komfortné. Pojalo by i viac ako dnešných 43 pretekárov, z toho 9 žien. 

Odpočítavajú sa nahlas sekundy, zaznie slovný povel štart a rozbiehame sa po hlinenej ceste vedľa štadiónu. Je mierne rozbahnená s jednou veľkou mlákou. Po 50 m sa napojujeme na riadnu cestu, odbočujeme doľava po opravovanej ulici. Čerstvý asfalt sála naakumulované teplo. Ulice sú v dnešné nedeľné predpoludnie prázdne. Nikde žiadne čmudiace auto. Na oboch stranách čupia rodinné domčeky až po ceduľu zvestujúcu koniec obce. Za ňou asfaltku obklopujú stromy vrhajúce blahodarný tieň. V noci tu muselo výdatne pršať. Z lesa sa vyparuje voda a zvlhčuje ovzdušie. Ako by som vbehla do prívetivejšieho klimatického pásma. I pocitovo sa schladilo. Beží sa mi dobre. Iba kilometer po štarte a pole pretekárov už je riadne rozťahané.

Vôkol nás sa občas preženú cyklisti na nedeľnom výlete. Krásny hladký asfalt prázdnej cesty využívajú i korčuliari. Po 4 km v bežecky prívetivom prostredí sa trasa stočí doľava cez most ponad rieku Jizeru. Udrie na mňa slnečná páľava v plnej sile. Súvislý porast stromov zmizol. Cesta sa v obci mierne vlní. V strede dedinky je prvá občerstvovačka s kompletným servisom: voda, ionty, vlhká špongia. Hltavo pijem. Vbieham do polí za obcou. Pripeká. Piaty kilometer zvestuje žltý papier na strome a číslo nastriekané na asfalte. V dedinách na trase sú ulice prázdne, mŕtve, bez ľudí. Medzi obcami len zopár cyklistov. Scenéria je temer identická. Polia, lúky, v diaľke les. Mierne kľukatú trasu lemuje stromoradie. Príjemné prostredie na nedeľný beh. Kochám sa krajinou a užívam si kľud prázdnej cesty bez aut. Na desiatom kilometri organizátor hlási pretekárom medzičasy.

Oťažievajú mi nohy, cítim vzrastajúcu únavu. Svoje robí teplo a možno som prvú päťku bežala rýchlejšie, ako by som mala. Spestrením je v protismere pomaly idúce policajné auto. Zvestuje prvého pretekára Jirku Čivrného vracajúceho sa z obrátky a za ním dlho dlho nikto. Pretekári v protismere sa len tak trúsia. Ako tak pozerám na ich počty, za mnou ich už veľa nie je.

V dedine Podhora je otočka s občerstvovačkou. Hneď ako ju zbadám, hltavo do seba súkam zvyšok energetického gélu, ktorý si celú cestu nesiem v ruke. Našla som ho zapatrošený doma ráno v chladničke, nuž som sa ho rozhodla upotrebiť. Radšej ani nezisťujem, koľko piatkov je gél otvorený a uložený v chlade. Musím ho do seba nasúkať skôr, ako dobehnem k otočke. Gél musím riadne zapiť, len ejha, obsluha rozdala všetky naliate poháre a ostatné sú prázdne. Bez vody ale neodídem. To by bola v tomto teple moja konečná. Čakám až vodu dolejú, chňapnem po pohári, obsah hodím do seba, obehnem kužeľ v strede cesty. Malé zdržanie mi vôbec neprekáža. Tie sekundy doženiem na spätných 12,5 km. Tak ma to nakoplo, že som onedlho predbehla dvoch pretekárov celý čas bežiacich kúsok predo mnou. Neohrozene si to šiniem vpredu. Akoby som dostala krídla. Azda uležaním gél zvyšuje svoju účinnosť ako syrečky alebo archívne víno. Dočasne mi nevadí teplo ani slnko. Vnímam malebnú krajinu.

Postupne sa doťahujem na ďalších dvoch bežcov a nechávam ich za sebou, pritom cítim, že i ja sama spomaľujem. Občerstvovačku na 15. km vítam s nadšením. Trápi ma ubúdanie energie, tempo klesá. Účinok gélu bol krátky. Skoro som si vymrhala dodané cukry. Neuvážený úprk za obrátkou mi síl nepridal. Sťažka ťapkám z nohy na nohu. Podvedome cítim, že sa približujem k maratónskemu tempu, i pocity únavy by tomu stavu zodpovedal. Zbytočne skoro som pridala a teraz za to pikám. „Musím to dajako docupkať do cieľa,“ motivujem sa. Akosi zo mňa vyprchala bojovnosť, súťaživosť, dravosť. Častejšie prebieham z jednej strany cesty na druhú, hľadám tieň a režem zákruty v ideálnej stope. Verím, že by mi to mohlo naliať síl do žíl, osviežiť ma. Naivná predstava, ale topiaci sa i slamky chytá.

Na dvaciaty kilometer v Mohelnici nad Jizerou čakám ako na spasenie. Doposiaľ som pila iba čistú vodu, teraz kričím na obsluhu, že chcem i iont. Snáď sa z neho stane zázračný mok a s jeho pomocou ľahšie došmatlám do cieľa. Beriem si podané poháre, prejdem do chôdze, všetko vypijem, ovlažím sa špongiou. Sťažka sa znovu rozbieham. Nohy odmietajú poslúchať. Sú gumové. Tak mi treba, nemala som sa za obrátkou tak hnať.

Funím ani kováčsky mech. Za mnou sa ale rozliehajú ešte hroznejšie zvuky vychádzajúce z iných pľúc. Predbieha ma bežec, ani neviem, či je to ten, ktorého som prednedávnom minula ja, alebo iný. Mozgové závity odmietajú spolupracovať na riešení tejto hádanky. Veď je to jedno, ak moje spomalenie bude pokračovať nastoleným trendom, onedlho sa cezo mňa prevalia i ostatní. Obehavší ma pretekár sa vzdiali odo mňa tak na 100 m a ďalej jeho náskok nenarastá. Buď on zvoľnil, alebo ja som sa opäť vyburcovala k výkonu. Dnešný pretek je v znamení sínusovky, chvíľu sa cítim plná energie, následne na smrť znavená.

Vonkoncom nebežím rovnomerne. Vbieham do oázy lesa s osviežujúcim a chladnejším vzduchom voňajúcim po nočnom daždi. Beží sa tu z celej trasy najpríjemnejšie. K zvýšení rýchlosti ma to však neprimeje. Návrat si treba dostatočne dlho užiť. Konečne tabuľa u cesty zvestuje, že vbieham do Mnichovho Hradište. „Už len 1–1,5 km do cieľa,“ motivujem sa. Dlhokánska ulica s novým rozpáleným asfaltom. Z poza plota na mňa pozerajú diváci. Úchvatný pohľad, ako obživlá Zombi. Elegantný bežecký štýl je dávno preč. Zatínam zuby. Zákruta, križovatka so nasmerujúcim organizátorom, rozbahnená cestička pri štadióne a atakujem cieľ. Čas nijako slávny: 2:04:53 hod. Vychlípem pol litra minerálky, odopnem číslo a ani zbitá šmatlám k športovej hale. Vyklusávať ma ani nenapadne. Dávam si osviežujúcu sprchu a vonku na lavičke čakám na vyhlásenie víťazov. Skvelá organizácia závodu, prekrásne prostredie na beh, kvalitný povrch trate, absencia aut na ceste, to všetko sú dôvody sem opäť o rok zavítať. Usporiadateľom patrí veľké vďaka.