Pred odchodom som ešte absolvoval poslednú spoločnú dovolenku s rodičmi v Tunise, od ktorej som naivne očakával dostatočné zocelenie teplom a slnkom.

Behaniu sa venujem už od strednej školy po tom, ako som si zraneniami znechutil futbalovú kariéru. Za tie roky sa mi podarilo behať vo viac ako dvoch desiatkach štátov na viacerých kontinentoch a niekde boli moje zážitky veľmi pozitívne, inde neutrálne a na pár miestach dokonca akoby z iného sveta. 

Ako som sa po čase sám presvedčil, Texas nie je výkladnou skriňou USA, čo v podstate platí o každom južanskom štáte. Na druhú stranu, väčšina Texasanov o sebe v prvom rade povie, že pochádza z tohto štátu, ktorý „je mimochodom tiež štátom USA“. Ľudia z vidieku a z fariem bývajú označovaní ako „Rednecks“, čo v dnešnej dobe je skôr urážka, ako pôvodné suché skonštatovanie ich spáleného krku z celodennej práce na poli a pri zvieratách. 

Dnes znamená „Redneck“ a „Hillbilly“ v podstate synonymum: neokrôchaný hlupák, nevzdelanec, rasista a v 99% republikán a bigotný kresťan. Potrafená hus si však toto označenie vysvetľuje podľa seba: poctivo pracujúci, rodinne založený, patriot a bohabojný človek. Pravda asi bude niekde uprostred, aj keď moje skúsenosti mi dovoľujú sa prikloniť skôr k tej prvej variante. 

Stlačme teraz zrýchlené prehrávanie a uvidím naivného Slováka vo vidieckom centrálnom Texase, ktorý každý deň jazdí autobusom z farmy 60km do školy, poobede absolvuje „cross-country“ tréning s diletantskými trénermi amerického futbalu, potom ešte behá sám po večeroch po cestách okolo farmy a stretáva sa s obrovskými kultúrnymi rozdielmi oproti Európe, postkomunistickému Slovensku tesne po rozdelení ČSFR a aj od zvyšku USA. 

Behanie vo vidieckom Texase naozaj nie je slasť. Školské organizované „tréningy“ sa zásadne odohrávali od 14:45, teda v najväčšom teple- pri teplotách nezriedka presahujúcich 40 stupňov Celzia v tieni. Pridajme k tomu žeravé slnko, sálajúci asfalt a máme zarobené na nezvyklý zážitok. 

V Texase sa voľne nebehá po lese (ak nejaký vôbec nájdete), lebo sú v súkromnom vlastníctve jednotlivcov, ktorí si svoj majetok chránia naozaj ústavne- so zbraňou v ruke. Nezriedka sa na týchto pozemkoch poľuje a texaskí ostrostrelci strieľajú na všetko, čo sa hýbe. Pušku, či skôr celý arzenál zbraní tam má každý majiteľ farmy a strieľať vie už malé dieťa- a veľmi presne. 

Takže naše školské mučenie prebiehalo buď na tráve spojených futbalových ihrísk, pokiaľ na ňom neprebiehal tréning prominentnejšieho športu, alebo na frekventovaných asfaltkách za plnej premávky. Tréningy na tráve boli, okrem toho strašného tepla, veľmi vítané a bez incidentov, na ceste to bývalo horšie. 

Tréner nás naložil do svojho pickupu (terénneho auta s otvorenou plošinou vzadu- samozrejme bez držadiel) a rozviezol podľa výkonnosti na požadovanú vzdialenosť od školy. Najprv zaviezol tých, čo behanie brali vážne, asi 5–7 míľ od školy a odštartoval nás (behalo sa vždy na čas a naplno- každý spoločný tréning) a medzitým sa otočil a postupne vysadzoval slabších členov teamu bližšie ku škole, aby sa na nás napojili a doslova s nami pretekali až pred bránu telocvične, kde bol cieľ. 

Keďže po našom vysadení nás už tréner nevidel až do cieľa, tak sme boli v prvý deň tréningu inštruovaní: nemávať na vodičov, bežať úplne na okraji cesty, v prípade potreby sa vrhnúť do jarku pri ceste a ak sa prihodí incident, hneď volať políciu. To, čo som z tejto inštruktáže cez hrozný texaský akcent a artikuláciu porozumel bolo- bacha na autá, vodiči jazdia ako prasatá. 

Oukej, to bude pre mňa malina, určite nie sú horší ako u nás doma. O opaku som sa presvedčil hneď na prvom tréningu. Na konci 6 míľového behu (cca 10km) som bol odratý až za ušami, dobodaný od bodliakov a mokrý od koly. 

Najprv som videl ako môj spolubežec zmizol za mnou a vysvetlil som si to našim rýchlym tempom- on však iba uskočil pred blížiacim kamiónom, ktorý si skúšal, ako blízko sa k nám môže dostať a zatrúbiť si z trúby. Potom som dostal facku za jazdy z auta od pubertálnych žiakov školy a po pozviechaní sa z pádu a mojich protestoch za behu (bežalo sa predsa na čas), do mňa trafili za sebou dva balóny naplnené ľadovou kolou z McDonald’s. 

Aby toho ešte nebolo dosť, môj zmiznuvší spolubežec ma v závere prešprintoval a ako jediný si vyslúžil pochvalu od trénera. Na moje sťažnosti na pomery na cestách sa reagovalo smiechom a výzvou aby som to bral ako chlap. Ako som sa v nasledujúcich mesiacoch dozvedel, nebolo to nič neobvyklé, vzhľadom na to, že bol začiatok roka a pre vodičov to bola výzva k novej zábave. 

Je pravdou, že tento beh bol čímsi výnimočný, lebo sa počas neho stalo viacero incidentov a nielen mne. Pravdou však zostáva, že neboli posledné a vôbec ojedinelé. Počas behania v piatok poobede, ktoré bolo označované OYO (on your own- teda individuálny beh, bez teamu a trénera) sa bizarné situácie počas behu vyskytovali častejšie. Bolo to spôsobené blížiacim sa víkendom a alkoholom potužujúcou sa mládežou už od skorého poobedia. Keďže v USA sa môže alkohol legálne piť až od 21 rokov, stáva sa nekontrolované pitie teenagerov národným športom a vecou cti. 

Pritom vodičák a auto dostávajú výrastkovia k 16 narodeninám (nehľadajte v tom prosím logiku)… Spojme si obe veci dohromady a vznikne nám situácia, kedy vidíte klasický desať – dvadsať ročný pickup plne naložený ožratou mládežou túžiacou po silnom zážitku. Pridajme k tomu už spomínanú redneck náturu, vášeň pre baseball a dostaneme idúce auto s dvoma, tromi pálkarmi na korbe snažiacimi sa zasiahnuť všetko v okolí. Poštové schránky padali jedna za druhou, cestné značky bývali odolnejšie, ale hýbajúci sa objekt v smere jazdy sa zdal veľmi lákavý. 

Nebudem opisovať, ako som vycítil blížiace sa nebezpečenstvo, lebo to sám dobre neviem, ale uskočil som práve včas. Snáď to bol alkohol v krvi pálkara, snáď prozreteľnosť, ale netrafil a za jazdy vypadol z auta. Dohru to malo na polícii, kde sa to skončilo povestným „slap on a wrist“ (skrátka- pokarhaním), keďže každý každého poznal a nechceli si robiť naprieky. Veď koho by zaujímal akýsi šialený behajúci cudzinec na ich ceste pre autá. 

Odvtedy som behal len po ľavej strane cesty a vždy odhadoval potenciálne nebezpečnú situáciu dopredu. Ľudia z okolia si postupne zvykli na bežca na ich cestách v rozličných hodinách a nadobudol som určitý pocit bezpečia v okolí našej farmy. To som ešte netušil, ako zákerné dokážu byť rôzne domáce, ale aj divoko žijúce púštne zvieratá. O tom však možno niekedy nabudúce. 

Treba doplniť, že som navštívil mnohé miesta v USA a každé bolo veľmi unikátne, no vo väčšine prípadov veľmi priateľské k bežcom. Behával som vo veľkých parkoch vyhradených výlučne pre bežcov a chodcov. Po cestách vysypaných pilinami s presne označenými vzdialenosťami v míľach aj v metroch, s občerstvovacími stanicami, so šatňami bez poplatkov… Viem, že aj v Texase sú miesta a mestá, ktoré majú priateľské prostredie a iný náhľad na športovcov, ja som však také šťastie nemal. Neľutujem však ani hodinu, ktorú som tam strávil a keď nič iné, ukázalo mi to, že sa dá behať v každých podmienkach, ak má človek v sebe skutočnú lásku k pohybu.